Potrebovala som včera vyventilovať škôlku a zlepšiť náladu.

Žijem, ale zatiaľ som nerozchodila návrat do Prahy a každodennosti.

Eliška sa vrátila od babičky akási bojovná. Hlasno rozpráva a komanduje s rukami v bok.

"Kto zničil to lepidlo ?"

Prstom výhražne ukáže na Ondru." Tatínku, Ty ?"

"Ne, ja ne. "

Prst ukáže na mňa. "Tak maminko byla jsi to Ty ?"

"Nie, nič som s nim nerobila."

"Hm, tak to byl někdo jinej, asi ho rozšlápl."

Děda:

Po jedenástich dňoch na chalupe cestou do Prahy.

Ondra: " To sme ale toho stihli !"

Ja: " Ach jaj, skoro nikde sme neboli."

Na chalupu sme dorazili s narvaným autom. Jedna krabica bola moje droty a kliešte a Ondrove drevá, vrtačky, pilky a pod.

Vonku krásne prší, Eli zaspáva a my pod strechou každý na svojom počítači. Na chalupe je dobre, len sa mi nechce nič po večeroch písať. A toľko by bolo dobré zaznamenať. Tak aspoň pár turistických noviniek.

Dokončíme minidovolenku, lebo už máme za sebou ďalšie akcie, ale kto to má všetko hodiť do počítača, keď sme stále vonku.

Ráno sme sa venovali dlhým raňajkám, fakt raňajky v ubytovni na vysokej úrovni. Eli sa stále čudovala, kam to ideme jesť a kto nám to pripravil. S plným bruchom sme obhliadli Drážďany a nadšenie pokračovalo. Aj v pracovný deň sa na bicykloch dalo chodiť v pohode po meste,

Vstali sme pomerne skoro, bicykle nechali u pani domácej a o deviatej sme už šli na kompe na druhý breh. Konečne ticho, príjemne teplo, málo ľudí, Rathen sa pomaly prebúdzalo, na promenáde otvárali obchody. A my sme liezli hore do skal na Bastei. Eliška výborne spolupracovala, súťažili sme v zdolávaní schodov, hrali sme na schovku až kým sme nedošli k prvej vyhliadke. Eli teda hrala ďalej, ale

Tak sme to zvládli. Následovať bude nechutná reklama na našu cestu do Nemecka.

Naše dieťa je asi tak plné poznatkov, že ich potrebuje nejako predávať ďalej.